Môj príbeh

Prečo život bolí alebo ako to všetko začalo

Zoznámili sme sa čisto prozaicky. Hľadal som známe osobnosti zo sveta literatúry, spisovateľky a poetky, spisovateľov a básnikov k rozhovoru pre jeden internetový magazín.  Od svojej známej som dostal odporúčanie aj na ňu. Dovtedy som o tejto žene nič nepočul, hoci ako som zistil na internete, mala už za sebou zaujímavú tvorivú činnosť. Slovo dalo slovo a dohodli sme sa. Mal som poslať otázky a ona mi k nim mala spracovať  odpovede. Úplne neosobné. Nemám rád takýto spôsob komunikácie, rád sa tomu, s kým vediem reč, dívam do očí.

Niekoľko týždňov po niekoľkých virtuálnych stretnutiach sme dospeli aj k tomu tvárou v tvár. Neuveríte mi, ale aj v tomto veku (mám 58 rokov) mnou lomcuje tréma pri akomkoľvek osobnom kontakte s niekým, kto už niečo v živote dokázal. A že k nim patrí aj táto dáma, na to môžete vziať jed. Malé, krehké žieňa, ale aká nesmierna energia v jej tele prebýva!  Živé striebro vo vydaní zrelej ženy. Bola ako divoká riava, ktorá v dobrom slova zmysle berie všetko so sebou. Píšem bola, no ona stále je. Chvalabohu.

Pri jednom z našich nekonečných spoločných rozhovorov som sa jej opýtal: „Prosím ťa, načo je toto dobré? Potrebuješ v tvojom veku a postavení riešiť problémy ľudí? Predsa nie si Matka Tereza, nemôžeš zachrániť celý svet!“
Usmiala sa.
„Nie, Matka Tereza určite nie, hoci matka áno. Julien, skús premýšľať nad svojimi otázkami. Ja ti zatiaľ rozpoviem jeden príbeh a snáď pochopíš. Verím, že áno.“

Nadýchla sa a pomaly začala rozprávať.
„Bol júl alebo august? Už sa presne nepamätám, predsa len moja pamäť už nie je to, čo za mladi,“ poznamenala s figliarskym úškrnom na perách.
„Chystali sme sa s kolegyňou na obed, keď prišla. Krásna, mladá, elegantne oblečená. S tmavými okuliarmi na očiach. Veľmi nesmelá, v slovách opatrná. Akoby sa niečoho bála. Zostala som v nemom úžase, keď na moju otázku, čo, resp. koho hľadá, odpovedala, prácu. Prišla na náš inzerát, práve sme hľadali dve gazdinky pre našich klientov. Z kabelky vybrala niekoľko papierov a podala mi ich. Životopis, maturitné vysvedčenie a ku podivu aj vysokoškolský diplom. Ešte raz som si ju pohľadom premerala. Nepozdávala sa mi, žeby dokázala takú prácu zvládnuť. Vieš, nemám problém povedať na rovinu ľuďom svoj názor. Ani jej. Zostala sedieť ako prikovaná. Po niekoľkých minútach mlčania prehovorila.
„Prepáčte, ale ja potrebujem pracovať.“
„Nemajte mi za zlé, ale myslím si, žeby ste si mali hľadať prácu v inom obore. Viete si vôbec predstaviť, čo taká gazdinka musí robiť? Mám obavu, že nie. Žena s vysokoškolským diplomom si predsa zaslúži iné postavenie, nemyslíte?“ snažila som sa uzavrieť túto, pre mňa už trápnu debatu.
„Mne je jedno, čo budem robiť, ale niečo si musím nájsť. Veľa som o vás počula, pomôžte mi, prosím,“ takmer ticho hlesla a sklonila hlavu.
Tón v jej hlase ma miatol. Cítila som v ňom hroznú beznádej a smútok. Hoci som bola vnútorne presvedčená, že odpoviem nie, rozhodla som sa dať jej ešte jednu šancu presvedčiť ma.
„Hm. Pozrite sa. Máme dve voľné miesta a viac ako tri desiatky záujemkýň o ne. Skúste mi prezradiť dôvod, prečo by ste jednou z tých, ktoré vyberieme, mali byť vy.“
 Mlčala. Mala som pocit, že premýšľa nad tým, čo mi má povedať.  Po chvíli ticha, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani kostol na námestí, sa na mňa pozrela a obomi rukami si pomaličky zložila okuliare. Pochopila som, prečo si ich po celý čas nechala na očiach. To, čo som pod nimi uvidela, mi vyrazilo dych. Na jedno oko vôbec nevidela, opuch, ktorý jej ho zakrýval, mal tmavomodrú až fialovú farbu, druhé bolo na tom o niečo lepšie, nebolo opuchnuté, no pre zmenu ho mala celé krvavé a modrina takej istej farby zakrývala celé okolie oka.
„Čo sa vám stalo, preboha?!“
„Manžel,“ odpovedala skoro previnilo.
„Manžel?“ neveriacky som pokrútila hlavou.
Nechápala som. Ako môže niečo takéto urobiť muž svojej žene? Veď prisahal, že bude po jej boku verne kráčať v dobrom aj v zlom.
„On nie je zlý, to ja som tá, čo pochybila,“ založila si okuliare späť na oči. Zrejme sa za ich tmavými sklami cítila bezpečnejšie. Nech už urobila čokoľvek, nemal právo ju takto zmlátiť, v tom som si bola istá. Zrazu sama od seba začala rozprávať. O tom, ako sa už na vysokej škole vydala za najúžasnejšieho muža na svete, za lásku svojho života, ako ho nazvala. O tom, ako si našla skvelú prácu, ktorú milovala, lenže sa jej narodil syn a ona musela zostať doma. Pribrala, najúžasnejší muž na svete sa zmenil. Začal jej nadávať do tlstých svíň, nútil ju držať hladovku, cvičiť. Milovali sa len keď on mal chuť, inak si ju ako ženu vôbec nevšímal. Po troch rokoch na materskej dovolenke sa rozhodla, že si nájde prácu. Nepustil ju. Vraj, čo sa má čo vytŕčať pred inými chlapmi. Zostala doma ešte rok. Čo čert nechcel, raz, keď bola v meste, stretla kolegu z bývalej práce. Pozval ju na kávu. Čo čert nechcel, do tej istej kaviarne, kde sedel jej muž s nejakou ženou. Mladou, krásnou. Mohla mať dvadsať rokov. Večer, keď prišiel domov, ju strašne zbil. Lietali facky, údery päsťou, kopance. Čo na tom, že sa na to pozeral ich maličký. Ako si to mohla dovoliť, sledovať ho. A ešte s nejakým frajerom. Márne mu vysvetľovala, že je to len kolega a kamarát, šťastne ženatý. Nepomohlo. Odvtedy ju bil pravidelne. Doslova sa vyžíval, keď ju mohol udrieť. Predvčerom prišiel z práce opitý a veľmi nahnevaný. Vyhodili ho z práce. Nadával, kričal. Na všetkých a na všetko. Aj na nejakú babu. Pochopila, že je to tá z kaviarne. Bez ostychu sa priznával, že bola jeho milenkou a že mu dala kopačky. No a čo, kričal, však, keď sa chce milovať, má ženu. Chytil ju a strčil na posteľ. Strhal z nej šaty a doslova ju znásilnil. Prosila, plakala. Nepomáhalo. Práve naopak. Rozzúrila ho ešte viac. Sadol si na ňu a a päsťou ju udieral do tváre. Na jedno oko a vzápätí aj na druhé. Nevedela, čo ju bolí viac. Rany na tvári alebo tie na duši. Na druhý deň ráno jej povedal, že si musí nájsť prácu. Ihneď. Aby nemala čas na milencov. Dal jej na to dva dni. Aby mala motiváciu, znova ju zbil.

Dorozprávala a videla som na nej, že sa jej trochu uľavilo. Málokedy zvyknem meniť svoje rozhodnutie. Pri nej mi niečo našepkávalo, že tak môžem urobiť bez obáv. Vzala som ju do práce a nikdy som to neoľutovala. Keď odchádzala, objala som ju a povedala:
„Moja milá, osloboďte sa od neho. On vás biť nikdy neprestane. Nemiluje vás, ste pre neho jeho majetok, nič iné. To nie je láska. Ak chcete žiť, spokojne a šťastná s vaším synom, urobte tak čo najskôr. Odíďte a podajte žiadosť o rozvod. Ak by ste potrebovali radu alebo pomoc, či útechu, kedykoľvek sa na mňa môžete obrátiť. Hoci o polnoci.“

Odišla a ja som sa spokojne usadila v mojom kresle. Rada, že som sa neuponáhľala a dala tej žene šancu. Pocit, že som niekomu pomohla, je na nezaplatenie. Vtedy som sa rozhodla.

Dávať na papier osudy týraných žien, matiek. S ktorými sa život nemaznal. Nikto z nás nevie, aké tajomstvá sa ukrývajú za stenami našich domov, či bytov. Najhoršie je, že v ich anonymite plačú aj deti. Postaviť sa zlu, vymaniť sa zo spárov agresora, je pre dieťa ťažké
a často nemožné. Keď sa z dieťaťa stane žena, je už tak ubolená, ustráchaná a plná túžby po láske, že je ľahkou obeťou pre ďalšieho tyrana, ktorý jej ničí život.  Okolie nepočúva a nevidí. Alebo nechce počuť, či vidieť? Preto je potrebné o tom hovoriť a písať. Aby čo najviac ľudí vedelo, že ten pán v obleku a kravate, ktorý sa na nich usmieva, je v skutočnosti tyran a despota, že za obrazom milého muža je schované zviera.

Vieš, Julien, ak pomôžeš čo len jednému človeku, tvoja púť na tomto svete mala význam. Nebol si tu zbytočne. Už chápeš, prečo to všetko robím?“ zakončila svoje rozprávanie.

Pochopil som. Tou ženou nebol nikto iný, než Zdenka Wenzlová Švábeková.

Julien Dan

Iste so mnou súhlasíte, že najkrajšie a najlepšie príbehy píše život sám. Nikto sa nestáva spisovateľom len tak, zo dňa na deň. Hoci v ňom môže aj roky driemať podobná danosť, žije si vo svojom svete bežných povinnosti, starostí, či radostí. Pracuje, chodí ulicami mesta, nazerá do výkladov obchodov, posedáva v reštauráciách, či v kaviarňach, stretáva sa s ľuďmi a sleduje život. Tisícky tvárí, tisícky ľudských osudov mu prejdú pred očami, vypočuje si množstvo životných príbehov a sťažností na osud, na život.

Popritom si uvedomí, že ani ten jeho nebol práve najľahší. Bola v ňom láska, bolesť, zopár zakopnutí a tvrdých pádov. A niekde v tom medzipriestore prežitých rokov, prišiel ten správny stimul začať písať.

Osud nebýva k nám všetkým veľmi zhovievavý. Často rozdáva rany práve vtedy, keď to najmenej čakáme. Je len na nás, či ich ustojíme alebo nie.

Hrdinovia mojich kníh sú úplne obyčajní ľudia. Ženy, matky, dcéry. Milované aj nenávidené, silné aj slabé, vzdelané aj nevzdelané. Ale rozhodnuté prelomiť strach, hanbu, odhalením dlho utajovanej pravdy. Ich príbehy sa mi veľmi ťažko počúvali a ešte ťažšie dávali na papier.

Niekde som čítala, že ak pri písaní knihy plače autor, potom budú plakať aj jej čitatelia. Chvíľami som prežívala detstvo, dozrievanie aj lásku s hrdinkou môjho príbehu a chvíľami ronila slzy, nad jej krutým osudom. Ako to bude s vami? Napíšte mi.

Čítajte tiež: