Prečo píšem

Iste so mnou súhlasíte, že najkrajšie a najlepšie príbehy píše život sám. Nikto sa nestáva spisovateľom len tak, zo dňa na deň. Hoci v ňom môže aj roky driemať podobná danosť, žije si vo svojom svete bežných povinnosti, starostí, či radostí. Pracuje, chodí ulicami mesta, nazerá do výkladov obchodov, posedáva v reštauráciách, či v kaviarňach, stretáva sa s ľuďmi a sleduje život. Tisícky tvárí, tisícky ľudských osudov mu prejdú pred očami, vypočuje si množstvo životných príbehov a sťažností na osud, na život.

Popritom si uvedomí, že ani ten jeho nebol práve najľahší. Bola v ňom láska, bolesť, zopár zakopnutí a tvrdých pádov. A niekde v tom medzipriestore prežitých rokov, prišiel ten správny stimul začať písať.

Osud nebýva k nám všetkým veľmi zhovievavý. Často rozdáva rany práve vtedy, keď to najmenej čakáme. Je len na nás, či ich ustojíme alebo nie.

Hrdinovia mojich kníh sú úplne obyčajní ľudia. Ženy, matky, dcéry. Milované aj nenávidené, silné aj slabé, vzdelané aj nevzdelané. Ale rozhodnuté prelomiť strach, hanbu, odhalením dlho utajovanej pravdy. Ich príbehy sa mi veľmi ťažko počúvali a ešte ťažšie dávali na papier.

Niekde som čítala, že ak pri písaní knihy plače autor, potom budú plakať aj jej čitatelia. Chvíľami som prežívala detstvo, dozrievanie aj lásku s hrdinkou môjho príbehu a chvíľami ronila slzy, nad jej krutým osudom. Ako to bude s vami? Napíšte mi.

Vaša Zdenka