Ak ťa bolia moje oči, vyroň slzu, snáď ňou zmyješ stopy ľudských hlúpostí

Pani Zdenka, naša obligátna otázka na zahriatie, ako sa dnes máte?

Moja obligátna odpoveď. Tak, ako o mňa dbáte. Pravdou je, že aj dnešný deň začal pekelne rýchlo, čo je pre aktívnu ženu dobrým znamením.

Prvá vaša kniha vyšla pred dvomi rokmi. Básnická zbierka Roztavené putá. Vieme však, že básne píšete od svojej mladosti. Prečo ste sa rozhodli pre knihu tak neskoro?

Áno, už v mladosti som sa venovala písaniu poézie a prózy. Stretávala sa so začínajúcimi autormi pod patronátom národného umelca a básnika Vojtecha Mihálika, ktorý v tých rokoch pôsobil ako riaditeľ v Slovenskom spisovateľovi, ale venoval sa aj mladým adeptom literárneho umenia. Rozprával a učil veľmi zrozumiteľne.
     V pamäti mi utkveli naše spoločné stretnutia v redakcii Nového slova. Disponoval básnickou technikou na vysokej úrovni. Básne, ktoré som v tej dobe písala, boli publikované v prílohe Nového slova mladých a v iných periodikách. Ja osobne mám rada viazaný verš, ku ktorému ma nasmeroval a moje verše sú identifikovateľné ako príbehy života. V tom období som bola už matkou troch detí a osud určil iné pravidlá. Musela som sa im naplno venovať. Vždy som dávala do popredia rodinné a materinské povinnosti. Pracovala som dlhé roky vo vedúcej funkcii a básne zostávali, ako je to u mnohých autorov, v šuplíku. Vychádzali iba sporadicky, v podnikových časopisoch a publikáciách. Zdravotné problémy ma donútili prehodnotiť zotrvanie v zamestnaní.
     Neskôr sme s priateľkou začali budovať vlastný biznis. Bol to nezastaviteľný kolotoč povinností, študovania zákonov, a tam nevznikol priestor na premýšľanie o knižnej publikácií. Nebyť priateľov, možno by som sa uspokojila iba s občasným zverejňovaním básní na sociálnych sieťach aj naďalej. Až po ich intenzívnom presviedčaní, dozrelo vo mne rozhodnutie, z ktorého uzrela svetlo sveta zbierka básní „Roztavené putá“. Už pri zaraďovaní básní do zbierky s týmto príznačným názvom, som mala v hlave jasnú predstavu, akým smerom sa bude uberať moja ďalšia tvorba a o čom budem písať.

Verše v tejto básnickej zbierke sú skutočne krásne, majú značnú výpovednú hodnotu. V každej básni sa dá nájsť odkaz, ktorý pohladí dušu. Napriek tomu je z nich cítiť akúsi nostalgiu, sklamanie z niečoho nedokončeného, ako by sa niečo zlomilo, roztavilo.  

Áno. V básnickej zbierke „Roztavené putá“ píšem o láske, ale z jej opačnej strany. Neznejú v nej ľubozvučné vášnivé slová, ktoré bežne v poézii očakávame, mysliac si, že láska a jej vášeň je tá najväčšia emócia nášho života. Poukazujem v nej na rodičovské putá, ktoré by už od prírody mali byť silné, ale neboli,  kde začína a končí hranica lásky a úcty, až po jeseň života, v ktorej už často nestihneme spojiť to puto v hrejivé zmierenie. Rovnako som sa dotkla silného puta medzi ženou a mužom, v ktorom srdce prikazuje a rozum puto rozdeľuje. Zároveň v poézii demonštrujem roztavenie pút, lebo to je to, čo nikto nevidí, to je tá vnútorná bolesť, ktorú si v reálnom živote s pretvárkou v sebe nesieme, hoci boli putá na začiatku pevné.
 
 
70654160_2509593415755682_4020715904525402112_njpg
 
 
Roztavené putá si získali celkom slušné publikum. Napriek tomu ste nepokračovali vo vydávaní básní, ale ste sa pustili do písania príbehov, ľudských osudov. Ako sa z poetky stane autorka románov?
 
Od poézie nie je tak ďaleko k próze. V oboch je potrebné v sebe prežiť to, čo práve píšem, aby som bola pre čitateľa svojou tvorbou uveriteľná. Vždy viedla moju ruku citlivosť vnímania a zachytávala som sa reality. Preto by som nevedela písať fikcie. V mojej tvorbe, či už v poézií, alebo próze je skutočný život, ktorý na čitateľa sála dychom vyhrotených emócií. Ale pravdou je, že poézia nie je až tak vyhľadávaná. Na druhej strane si myslím, že prózou a skutočnými príbehmi dám viac širšej čitateľskej obci. Preto dnes viem, že sa budem venovať písaniu prózy, ale nezanevriem ani na poéziu. Kúsok poézie ponúkam aj vo svojich románoch a som rozhodnutá, že v každom z nich čitateľovi naservírujem aj takýto „zákusok.“ 
 
Vaše romány sú, ako sme už spomenuli, o osudoch bežných ľudí, akých môžeme denne stretnúť na ulici. Kde čerpáte námety?
 
Pracovne aj súkromne sa venujem charitatívnej činnosti a poradenstvu v rôznych oblastiach. Pri tejto činnosti sa stretávam s ľuďmi, ktorí sa mi otvoria a porozprávajú svoje osudy. Počúvať tie príbehy nie je jednoduché, lebo ich výpovede sú sprevádzané boľavými spomienkami, neraz slzami a silnými emóciami. Rovnako pri ich písaní prežívam silné emócie, ktoré pretavujem do  príbehu. Verím, že aj pri ich čítaní zostáva mnohým, obrazne povedané, rozum stáť a otvára sa im nožík vo vrecku.
 
Pri názvoch vami napísaných príbehov sme si všimli jednu zvláštnosť. Všetky tri sa skladajú z dvoch slov a jedno za začína N a druhé na P. Náhoda alebo úmysel?
 
S názvami kníh už mám svoje skúsenosti a nie je skutočne jednoduché vymyslieť knihe výstižný názov. Premieľate ho v ústach ako cukrík, žujete ako žuvačku a nakoniec sa prehryziete k jadru. Nie, nebola to náhoda. Tituly mojich kníh sú jasné a výstižné, ale zároveň som chcela,  aby boli obohatené akýmsi puncom, vlastnou značkou.
 

O niekoľko týždňov, dnes to už môžeme prezradiť, uzrie svetlo sveta vaše štvrté knižné dieťa, román Naposledy plačem. Plač sa nám spája s emóciami, je ich vo vašich knihách veľa?

Všetky moje knihy sprevádza neľahký osud. Emócie sú prirodzeným javom v živote človeka, ale nie vždy nás donútia plakať. V mojich knihách sa slzám neubránite, zanechajú vo vás veľa otáznikov, ale mnohým otvoria oči a neraz aj ústa, z ktorých vychádzajú ďalšie a ďalšie veľmi podobné príbehy. Každým takýmto príbehom som chcela poukázať na to, čo sa deje za zatvorenými dverami a čo by sme sa mali naučiť vnímať. Postaviť sa zlu, vymaniť sa zo spárov agresora, je pre dieťa ťažké a často nemožné. Okolie nepočúva a nevidí, to je problém, na ktorý v knihách poukazujem. Keď sa z dieťaťa stane žena, je už tak ubolená, ustráchaná a plná túžby po láske, že je ľahkou obeťou pre ďalšieho tyrana, ktorý jej ničí život. Kedysi dieťa túžiace po láske rodičov, ktorej sa mu nedostalo, hľadá už ako žena oporu v partnerovi. Nikto ju nenaučil žiť, ktorou stranou vykročiť, nikto jej nedal návod, ako sa brániť.

Z týchto prežitých osudov skladám príbehy, ktoré si pustím takmer pod kožu, aby som mohla dať deju už rokmi vyprchané emócie.

Čo vy a emócie? Často plačete?

Myslím si, že každý človek, a nie raz, pocítil zúfalstvo, beznádej. Ani ja nie som výnimka. Vravím si, že každý problém trvá jeden deň. V takej chvíli naakumulujem všetku energiu, začnem sa zaoberať rôznymi aktivitami, prácou, písaním. Tak prekonávam svoje emócie a prvopočiatočnú krízu, ktorá je iba vo mne. Zastávam názor, že nič na svete nie je tak beznádejné, aby nás naše zúfalstvo prinútilo konať ešte zúfalejšie skutky. Moje motto „Ak ťa bolia moje oči, vyroň slzu, snáď ňou zmyješ stopy ľudských hlúpostí.“ Prečo? Pozrite sa mi do očí…

Väčšina rodín na Slovensku hovorí, že štyri deti sú viac ako dosť. Ako je to s vami a nejakým ďalším prírastkom v knižnom svete? Môžu sa naši čitatelia tešiť?

Vyčarili ste mi úsmev na tvár, čo sa málokomu podarí. V mojom osobnom živote boli tri deti a dosť. V živote spisovateľky dobieham tempo nezastaviteľných rokov a nemusím rešpektovať menopauzu. Práve začína kopať piate dieťa a ja verím, že jeho narodením nezanevriem na možnosť zrodu aj šiesteho. Napriek svojmu zrelému veku, ktorý nikde a pred nikým netajím, mám v hlave ešte veľa príbehov, ktorým by som chcela vdýchnuť život a čitateľovi dať možnosť pohojdať si moje novonarodené knižné dieťa. Všetko je ale vraj v božích rukách a ja rešpektujem svoje starnutie.

 
71085326_2539061192840022_8515903292985835520_njpg
 

Keby vás mal človek stretnúť len tak na ulici, nikdy by mu nenapadlo, že ste osobnostne silný človek. A vy takým ste. Kde sa berie v žene, krehkej, útlej, toľko sily a odhodlania, že sa dokáže doslova rozdávať?

V mojom živote boli slabé, boľavé, aj pre život nepriaznivé dni, kedy som sa musela naučiť byť silnou, aby som prežila. Vysielať do sveta slabosť, bolesť a výzvu pomoci nebolo zrejme zakódované v mojej hlave, ani v povahe. Netajím sa tým, že som od svojho narodenia prešla mnohými, nie práve pre život priaznivými situáciami. Boli aj hodiny zúfalstva a hľadania seba samej. Nikdy ma ale nič nezlomilo natoľko, aby som klesla na duchu a padla na kolená. Vytvorila som si vlastné pravidlo, že každá bolesť, nezdar, trápenie, trvajú iba deň a ten druhý je dňom víťazstva. Dnes ale viem, že nebyť sily vôle žiť a prekonať sama seba, nebola by som schopná vnímať  bolesť iných.

V tej spleti života, ktorý sa so mnou nemaznal, som objavila napriek všetkému lásku k ľuďom, ktorá ma priviedla k rozhodnutiu pomáhať. Niekedy stačí slovo, inokedy náznak nádeje, prejav záujmu, silné objatie, vyzdvihnutie kvalít a mnohým sa zmení ich pohľad na svet. Zrazu znenazdania objavia svoju vlastnú silu vôle, začnú sa prekonávať a úspech sa dostaví.

Pravdou je, že nie všetci potrebujú tento druh posunu, ale naopak potrebujú oveľa, oveľa viac. Za nezištnou pomocou ľuďom je veľa hodín práce, kedy je potrebné obetovať súkromie, podeliť sa s takzvaným posledným krajcom chleba a neočakávať chválu, či verejné uznanie. Mnohé svoje aktivity pomoci nezverejňujem jednak pre ochranu osobnosti toho ktorého človeka a na druhej strane preto, že toto nie je to, čím by som živila svoje ego. Obyčajné poďakovanie a dobrý, či úspešný život tých, ktorým som pomohla, je pre mňa odmenou.

Filantropom sa človek nestáva zo dňa na deň. Moje aktivity týmto smerom sa začali pred mnohými rokmi. Pracovať s ľuďmi neznamená ich iba riadiť, ale často radiť, počúvať a aj v smutných očiach, alebo hoci v nebadanom povzdychu, hľadať priestor na pomoc. Neraz zaspávam alebo sa aj zobúdzam s myšlienkou, ako pomôcť. Stáva sa, že zúfalstvo človeka je už tak opradené jeho zlyhaním, bezvýchodiskovým stavom, alebo slabou vôľou chcieť niečo meniť, že akákoľvek snaha pomôcť mu, je zbytočná. Od svojho okolia počúvam, že nemôžem predsa pomôcť každému a spasiť celý svet. Som z toho smutná, ale iba jeden deň, lebo na druhý si poviem, že ak zachránim v živote čo len jedného človeka aj to je úspech.

Zdenka a Kristnkajpg
 

Vieme, že okrem básnickej a spisovateľskej tvorby ste aj inak aktívna. Nebudeme tu hovoriť o vašich úspechoch na poli podnikateľskom, aby nás neobvinili z neoprávnenej reklamy :-), ale skôr o vašej nezištnej pomoci iným. Spolu so svojimi priateľkami spúšťate projekt občianskeho združenia, ktoré má rovnaký názov, ako vaša básnická zbierka, Roztavené putá. Skúste našim čitateľom načrtnúť o čom je, v čom je jeho poslanie.
 

 Ako jednotlivec som vyčerpala takmer všetky dostupné možnosti a  prostriedky pomoci iným. S mojimi  priateľmi zdieľam spoločné názory a ciele, uznávame a uplatňujeme hodnoty spolupatričnosti, vzájomnej pomoci, dobrovoľníctva, svojpomoci a otvorenosti. Občianske združenie má právnu subjektivitu, čo nám umožní v širšej miere rozvíjať charitatívnu a humanitárna činnosť, poskytovať finančnú pomoc rodinám s telesne a inak postihnutými deťmi prostredníctvom 2 % z daní, sponzorských príspevkov, dotácii, či grantov.

 
Jednou z úloh občianskeho združenia je aj podpora rozvoja literárnej tvorby na Slovensku, podpora vzniku pôvodnej slovenskej tvorby zameranej o. i. na literatúru, hudobné umenie. V čom spočíva táto podpora?
 
 Projekt na podporu literárnej tvorby a hudobného umenia na Slovensku je vo fáze príprav. V súčasnosti pracujeme na technickom zabezpečení združenia a vyvíjame maximálne úsilie vedúce k získavaniu finančných príspevkov na rozbehnutie vydavateľskej a publikačnej činnosti.
 
Pani Zdenka, všetci dobre vieme, že deň má len dvadsaťštyri hodín. Dá sa vôbec všetko to, čo robíte, stíhať? Spíte vôbec?
 
Správna otázka, často sa sama seba spýtam, či som si toho nenaváľala viac, než zvládnem. Som človek nabitý energiou na rozdávanie a neviem pokojne sedieť, keď viem, že ma niekto potrebuje, že svojou aktivitou pomôžem dobrej veci. V prípade že do svojich plánov a projektov zapájam svoje okolie, často im vyrážam dych, ale dôležité je že aj s pomocou blízkych ľudí, stihnem všetko. Keď už po polnoci skončím úplne vyčerpaná, viem že ráno o piatej, či šiestej, budem opäť vstávať plná energie a s myšlienkou na niečo zmysluplné.
 
Máte nejakú knihu, ktorá Vám natrvalo utkvela v pamäti a pri ktorej názve sa Vám ihneď vybaví niektorá pamätná myšlienka?
 
Richard Carlson, kniha “ Netrápte sa pre maličkosti,“ lebo všetko sú maličkosti. „Ak máte to, čo chcete (vnútorný pokoj), menej vás rozptyľujú vaše želania, potreby, túžby a obavy. Následne je potom jednoduchšie sústrediť sa a dosahovať svoje ciele, ako aj pomáhať iným.
 
Keďže sme magazín nielen o knihách, ale aj o hudbe a filme, tak nás zaujíma aj to, či vás oslovujú aj tieto dva kultúrne fenomény. Prezradíte nám váš najobľúbenejší film, ktorý, hoci ste ho videli desaťkrát, nemáte problém pozrieť si  znova? 
 
Nemám vekom vyhranený žáner, vypočujem si rada kvalitnú hudbu, ktorá mi vie často vojsť až pod kožu. Priznám sa bez mučenia, že s filmom je to u mňa ťažšie. Film to je pasívne sedenie a vnímanie diania na obraze. Tam fungujú oči a mozog, ale telo spí. Sedieť dve, tri hodiny pri filme je v rozpore s mojím temperamentom. Už viac ako film ma zaujme kniha, lebo v tej prevraciam aspoň strany.
 
Možno som v tomto ohľade zvláštna, ale nerada pozerám filmy, ktoré som už videla. Nepochybne robím aj výnimky, ako napr. pri filme „Vtáky v tŕní.“ 
 
Akému filmovému žánru dávate prednosť?
 
Po pravde nie som filmový, ani televízny fanúšik. Svoje večery trávim telefonickým poradenstvom v rôznych oblastiach podnikania, alebo v sociálnej oblasti, prípadne písaním rôznych informácii pre ľudí, ktorí nemajú možnosť zaplatiť si za tieto služby. A ak sa nájde priestor pre film, potom je to jednoznačne niečo ako ľahký romantický žáner.  Seriály nie sú mojou doménou, niektoré by som nepozerala, ani keby mi za to zaplatili. 
 
Čo vy a hudba? Rada spievate?
 

Hudba, ako každé umenie v sebe ukrýva niečo jedinečné, má obrovskú moc, je zdroj emócii, ktoré ku mne nepochybne patria. Nemám vyhranené hudobné žánre.  A či rada spievam? Boli časy, keď som doma viedla spevácke chvíľky s mojimi dcérkami, ktoré už ako deti boli veľmi muzikálne a nadané. Práve prednedávnom mi to najmladšia dcérka s nostalgiou spomenula. Aj dnes si rada svoju obľúbenú melódiu zanôtim.

Ktorý slovenský spevák, speváčka, či skupina sú vám najmilší? A svetoví?

Napriek nemeckému pôvodu mojich predkov, ja sama som Slovenka telom aj dušou. Uprednostňujem kvalitu a pôvodnú slovenskú tvorbu. Keď spomínam slovenskú, myslím tým aj na našich susedov Čechov, pretože sme roky žili bok po boku v spoločnom štáte a nikdy som sa s rozdelením nestotožnila. Rada si vypočujem aj zahraničných interpretov, rozhodne však dávam prednosť tým „našim“.

Slovenskí speváci a hudobníci ma sprevádzali krstom všetkých mojich kníh, naposledy to bol krst knihy “Navždy prekliata“, ktorý sa konal na benefičnom koncerte v Hlohovci. Knihu „Naposledy plačem“ budem opäť krstiť za prítomnosti mojich úžasných priateľov – hudobníkov. Keďže mám vo svojom okolí mnoho priateľov – umelcov, nerada by som kategorizovala, lebo nech je to akýkoľvek žáner, všetci sú dobrí.

Na záver nášho rozhovoru sa vráťme k vám. Opravte nás, ak sa mýlime, ste Bratislavčanka. Aký je váš vzťah k tomuto mestu? Máte v ňom svoje miesta, kde ste najradšej sama?

Nebola som vždy Bratislavčanka. Celé detstvo som prežila v dedinke, niekoľko kilometrov  od Bratislavy. V Bratislave bývam od roku 1976, rovnako tu mnoho rokov podnikám, mám tu svoje rodinné zázemie a veľa úžasných priateľov. Je aj preto prirodzené, že mi prirástla k srdcu, hoci moje kroky často smerujú do dediniek,  kde žije moja ďalšia rodina, dcérky, ale aj iní priatelia, u ktorých som vždy vítaná. Ruch mesta prináša rôzne vyžitie. Rada chodím do divadla, na rôzne hudobné podujatia a koncerty spojené s umením, alebo sa zúčastňujem rôznych charitatívnych akcií. Bratislava sa mi páči,  ale nedá sa povedať, že by som chcela využiť niektoré jej nepochybne čarovné zákutia a byť tam sama. Som veľmi spoločenský a činorodý človek, mám rada okolo seba ľudí a svoj čas trávim práve často s nimi, či už pracovne, alebo súkromne. Dalo by sa povedať, že oddych môjmu temperamentu veľmi neprospieva.

Pani Zdenka, ďakujeme vám za rozhovor, bolo nám cťou byť vo vašej spoločnosti a sme potešení, že môžeme našim čitateľom sprostredkovať vaše myšlienky. Želáme vám veľa tvorivých rokov a mnoho krásnych kníh. 

Chcete si objednať novinku Zdenky Wenzlovej Švábekovej NAPOSLEDY PLAČEM s jej podpisom? Kliknite na obrázok OBCHOD a budete presmerovaní na stránku eshopu. Ďakujeme.