Pani Zdenka, naša obligátna otázka na zahriatie, ako sa dnes máte?
Moja obligátna odpoveď. Tak, ako o mňa dbáte. Pravdou je, že aj dnešný deň začal pekelne rýchlo, čo je pre aktívnu ženu dobrým znamením.
Prvá vaša kniha vyšla pred dvomi rokmi. Básnická zbierka Roztavené putá. Vieme však, že básne píšete od svojej mladosti. Prečo ste sa rozhodli pre knihu tak neskoro?
Áno, už v mladosti som sa venovala písaniu poézie a prózy. Stretávala sa so začínajúcimi autormi pod patronátom národného umelca a básnika Vojtecha Mihálika, ktorý v tých rokoch pôsobil ako riaditeľ v Slovenskom spisovateľovi, ale venoval sa aj mladým adeptom literárneho umenia. Rozprával a učil veľmi zrozumiteľne.
V pamäti mi utkveli naše spoločné stretnutia v redakcii Nového slova. Disponoval básnickou technikou na vysokej úrovni. Básne, ktoré som v tej dobe písala, boli publikované v prílohe Nového slova mladých a v iných periodikách. Ja osobne mám rada viazaný verš, ku ktorému ma nasmeroval a moje verše sú identifikovateľné ako príbehy života. V tom období som bola už matkou troch detí a osud určil iné pravidlá. Musela som sa im naplno venovať. Vždy som dávala do popredia rodinné a materinské povinnosti. Pracovala som dlhé roky vo vedúcej funkcii a básne zostávali, ako je to u mnohých autorov, v šuplíku. Vychádzali iba sporadicky, v podnikových časopisoch a publikáciách. Zdravotné problémy ma donútili prehodnotiť zotrvanie v zamestnaní.
Neskôr sme s priateľkou začali budovať vlastný biznis. Bol to nezastaviteľný kolotoč povinností, študovania zákonov, a tam nevznikol priestor na premýšľanie o knižnej publikácií. Nebyť priateľov, možno by som sa uspokojila iba s občasným zverejňovaním básní na sociálnych sieťach aj naďalej. Až po ich intenzívnom presviedčaní, dozrelo vo mne rozhodnutie, z ktorého uzrela svetlo sveta zbierka básní „Roztavené putá“. Už pri zaraďovaní básní do zbierky s týmto príznačným názvom, som mala v hlave jasnú predstavu, akým smerom sa bude uberať moja ďalšia tvorba a o čom budem písať.
Verše v tejto básnickej zbierke sú skutočne krásne, majú značnú výpovednú hodnotu. V každej básni sa dá nájsť odkaz, ktorý pohladí dušu. Napriek tomu je z nich cítiť akúsi nostalgiu, sklamanie z niečoho nedokončeného, ako by sa niečo zlomilo, roztavilo.
O niekoľko týždňov, dnes to už môžeme prezradiť, uzrie svetlo sveta vaše štvrté knižné dieťa, román Naposledy plačem. Plač sa nám spája s emóciami, je ich vo vašich knihách veľa?
Všetky moje knihy sprevádza neľahký osud. Emócie sú prirodzeným javom v živote človeka, ale nie vždy nás donútia plakať. V mojich knihách sa slzám neubránite, zanechajú vo vás veľa otáznikov, ale mnohým otvoria oči a neraz aj ústa, z ktorých vychádzajú ďalšie a ďalšie veľmi podobné príbehy. Každým takýmto príbehom som chcela poukázať na to, čo sa deje za zatvorenými dverami a čo by sme sa mali naučiť vnímať. Postaviť sa zlu, vymaniť sa zo spárov agresora, je pre dieťa ťažké a často nemožné. Okolie nepočúva a nevidí, to je problém, na ktorý v knihách poukazujem. Keď sa z dieťaťa stane žena, je už tak ubolená, ustráchaná a plná túžby po láske, že je ľahkou obeťou pre ďalšieho tyrana, ktorý jej ničí život. Kedysi dieťa túžiace po láske rodičov, ktorej sa mu nedostalo, hľadá už ako žena oporu v partnerovi. Nikto ju nenaučil žiť, ktorou stranou vykročiť, nikto jej nedal návod, ako sa brániť.
Z týchto prežitých osudov skladám príbehy, ktoré si pustím takmer pod kožu, aby som mohla dať deju už rokmi vyprchané emócie.
Čo vy a emócie? Často plačete?
Myslím si, že každý človek, a nie raz, pocítil zúfalstvo, beznádej. Ani ja nie som výnimka. Vravím si, že každý problém trvá jeden deň. V takej chvíli naakumulujem všetku energiu, začnem sa zaoberať rôznymi aktivitami, prácou, písaním. Tak prekonávam svoje emócie a prvopočiatočnú krízu, ktorá je iba vo mne. Zastávam názor, že nič na svete nie je tak beznádejné, aby nás naše zúfalstvo prinútilo konať ešte zúfalejšie skutky. Moje motto „Ak ťa bolia moje oči, vyroň slzu, snáď ňou zmyješ stopy ľudských hlúpostí.“ Prečo? Pozrite sa mi do očí…
Väčšina rodín na Slovensku hovorí, že štyri deti sú viac ako dosť. Ako je to s vami a nejakým ďalším prírastkom v knižnom svete? Môžu sa naši čitatelia tešiť?
Vyčarili ste mi úsmev na tvár, čo sa málokomu podarí. V mojom osobnom živote boli tri deti a dosť. V živote spisovateľky dobieham tempo nezastaviteľných rokov a nemusím rešpektovať menopauzu. Práve začína kopať piate dieťa a ja verím, že jeho narodením nezanevriem na možnosť zrodu aj šiesteho. Napriek svojmu zrelému veku, ktorý nikde a pred nikým netajím, mám v hlave ešte veľa príbehov, ktorým by som chcela vdýchnuť život a čitateľovi dať možnosť pohojdať si moje novonarodené knižné dieťa. Všetko je ale vraj v božích rukách a ja rešpektujem svoje starnutie.
Keby vás mal človek stretnúť len tak na ulici, nikdy by mu nenapadlo, že ste osobnostne silný človek. A vy takým ste. Kde sa berie v žene, krehkej, útlej, toľko sily a odhodlania, že sa dokáže doslova rozdávať?
V mojom živote boli slabé, boľavé, aj pre život nepriaznivé dni, kedy som sa musela naučiť byť silnou, aby som prežila. Vysielať do sveta slabosť, bolesť a výzvu pomoci nebolo zrejme zakódované v mojej hlave, ani v povahe. Netajím sa tým, že som od svojho narodenia prešla mnohými, nie práve pre život priaznivými situáciami. Boli aj hodiny zúfalstva a hľadania seba samej. Nikdy ma ale nič nezlomilo natoľko, aby som klesla na duchu a padla na kolená. Vytvorila som si vlastné pravidlo, že každá bolesť, nezdar, trápenie, trvajú iba deň a ten druhý je dňom víťazstva. Dnes ale viem, že nebyť sily vôle žiť a prekonať sama seba, nebola by som schopná vnímať bolesť iných.
V tej spleti života, ktorý sa so mnou nemaznal, som objavila napriek všetkému lásku k ľuďom, ktorá ma priviedla k rozhodnutiu pomáhať. Niekedy stačí slovo, inokedy náznak nádeje, prejav záujmu, silné objatie, vyzdvihnutie kvalít a mnohým sa zmení ich pohľad na svet. Zrazu znenazdania objavia svoju vlastnú silu vôle, začnú sa prekonávať a úspech sa dostaví.
Pravdou je, že nie všetci potrebujú tento druh posunu, ale naopak potrebujú oveľa, oveľa viac. Za nezištnou pomocou ľuďom je veľa hodín práce, kedy je potrebné obetovať súkromie, podeliť sa s takzvaným posledným krajcom chleba a neočakávať chválu, či verejné uznanie. Mnohé svoje aktivity pomoci nezverejňujem jednak pre ochranu osobnosti toho ktorého človeka a na druhej strane preto, že toto nie je to, čím by som živila svoje ego. Obyčajné poďakovanie a dobrý, či úspešný život tých, ktorým som pomohla, je pre mňa odmenou.
Filantropom sa človek nestáva zo dňa na deň. Moje aktivity týmto smerom sa začali pred mnohými rokmi. Pracovať s ľuďmi neznamená ich iba riadiť, ale často radiť, počúvať a aj v smutných očiach, alebo hoci v nebadanom povzdychu, hľadať priestor na pomoc. Neraz zaspávam alebo sa aj zobúdzam s myšlienkou, ako pomôcť. Stáva sa, že zúfalstvo človeka je už tak opradené jeho zlyhaním, bezvýchodiskovým stavom, alebo slabou vôľou chcieť niečo meniť, že akákoľvek snaha pomôcť mu, je zbytočná. Od svojho okolia počúvam, že nemôžem predsa pomôcť každému a spasiť celý svet. Som z toho smutná, ale iba jeden deň, lebo na druhý si poviem, že ak zachránim v živote čo len jedného človeka aj to je úspech.
Ako jednotlivec som vyčerpala takmer všetky dostupné možnosti a prostriedky pomoci iným. S mojimi priateľmi zdieľam spoločné názory a ciele, uznávame a uplatňujeme hodnoty spolupatričnosti, vzájomnej pomoci, dobrovoľníctva, svojpomoci a otvorenosti. Občianske združenie má právnu subjektivitu, čo nám umožní v širšej miere rozvíjať charitatívnu a humanitárna činnosť, poskytovať finančnú pomoc rodinám s telesne a inak postihnutými deťmi prostredníctvom 2 % z daní, sponzorských príspevkov, dotácii, či grantov.
Hudba, ako každé umenie v sebe ukrýva niečo jedinečné, má obrovskú moc, je zdroj emócii, ktoré ku mne nepochybne patria. Nemám vyhranené hudobné žánre. A či rada spievam? Boli časy, keď som doma viedla spevácke chvíľky s mojimi dcérkami, ktoré už ako deti boli veľmi muzikálne a nadané. Práve prednedávnom mi to najmladšia dcérka s nostalgiou spomenula. Aj dnes si rada svoju obľúbenú melódiu zanôtim.
Ktorý slovenský spevák, speváčka, či skupina sú vám najmilší? A svetoví?
Napriek nemeckému pôvodu mojich predkov, ja sama som Slovenka telom aj dušou. Uprednostňujem kvalitu a pôvodnú slovenskú tvorbu. Keď spomínam slovenskú, myslím tým aj na našich susedov Čechov, pretože sme roky žili bok po boku v spoločnom štáte a nikdy som sa s rozdelením nestotožnila. Rada si vypočujem aj zahraničných interpretov, rozhodne však dávam prednosť tým „našim“.
Slovenskí speváci a hudobníci ma sprevádzali krstom všetkých mojich kníh, naposledy to bol krst knihy “Navždy prekliata“, ktorý sa konal na benefičnom koncerte v Hlohovci. Knihu „Naposledy plačem“ budem opäť krstiť za prítomnosti mojich úžasných priateľov – hudobníkov. Keďže mám vo svojom okolí mnoho priateľov – umelcov, nerada by som kategorizovala, lebo nech je to akýkoľvek žáner, všetci sú dobrí.
Na záver nášho rozhovoru sa vráťme k vám. Opravte nás, ak sa mýlime, ste Bratislavčanka. Aký je váš vzťah k tomuto mestu? Máte v ňom svoje miesta, kde ste najradšej sama?
Nebola som vždy Bratislavčanka. Celé detstvo som prežila v dedinke, niekoľko kilometrov od Bratislavy. V Bratislave bývam od roku 1976, rovnako tu mnoho rokov podnikám, mám tu svoje rodinné zázemie a veľa úžasných priateľov. Je aj preto prirodzené, že mi prirástla k srdcu, hoci moje kroky často smerujú do dediniek, kde žije moja ďalšia rodina, dcérky, ale aj iní priatelia, u ktorých som vždy vítaná. Ruch mesta prináša rôzne vyžitie. Rada chodím do divadla, na rôzne hudobné podujatia a koncerty spojené s umením, alebo sa zúčastňujem rôznych charitatívnych akcií. Bratislava sa mi páči, ale nedá sa povedať, že by som chcela využiť niektoré jej nepochybne čarovné zákutia a byť tam sama. Som veľmi spoločenský a činorodý človek, mám rada okolo seba ľudí a svoj čas trávim práve často s nimi, či už pracovne, alebo súkromne. Dalo by sa povedať, že oddych môjmu temperamentu veľmi neprospieva.
Chcete si objednať knihu Zdenky Wenzlovej Švábekovej NAPOSLEDY PLAČEM s jej podpisom? Kliknite na obrázok OBCHOD a budete presmerovaní na stránku eshopu. Ďakujeme.
