Sú dni, keď si poviete dosť, stačilo.
Zatvoríte počítač, odložíte poznámkový blok aj pero a rozhodnete sa pre záhaľčivý život. Vydrží vám to možno týždeň. Motkáte sa po byte či dome, sem-tam si nájdete aktivitu v záhradke, no sami na sebe cítite, že vám čosi chýba. Nakoniec opäť zapnete počítač. Písmeno po písmene tvoríte slová, slová sa menia na vety a vety splývajú do príbehu a vznikne Nemé puto: Návrat minulosti.
Pochopili ste, o kom je reč? Predsa o našej Zdenke.
Takto pred rokom sme krstili jej dovtedy ostatnú knihu Neignoruj pocity a ja som začal Zdenku presviedčať, aby to nevzdala a napísala ešte aspoň jeden príbeh. Semienko nádeje bolo zasiate a už som len čakal, kedy sa mi v čete objaví správa od Zdenky, Julien, píšem. Neuveríte, ale stalo sa. Niet väčšej radosti, ako takéto slová. Aspoň pre mňa nie. Pretože viem, čo písanie pre autorku, autora znamená. Na nejednej besede som prízvukoval, že písanie je ako droga, našťastie povolená. Nedá sa prestať. Zdenka je presne taká. Ubolená, užialená, ale plná fantázie. V jej pamäti je príbehov aj na tri životy. Neraz mi hovorila, že je už stará, že už nevládze. Ale keby ste ju počuli v telefóne, keď sme robili na korekciách Nemého puta, ten entuziazmus v jej hlase, to nadšenie a nádej, že sa zasa niečo krásne podarilo.
Moje slová, že napísala ďalší nádherný príbeh, sa zdajú byť ako hodené do vody.
Vraj som zaujatý. No stačí, aby niektorá alebo niektorý z vás poskytol spätnú väzbu a jej spisovateľská duša okamžite pookreje – omladne o celé desaťročia, akoby z nej opäť sršala mladistvá energia.
Najskôr mi poslala na kontrolu šesťsto strán, vraj to je všetko, už potrebuje len dopísať poslednú kapitolu. Dal som jej návrh, aby mal tento príbeh dva diely. Dlho váhala, ale keď z jednej kapitoly bola ďalšia, nechala sa presvedčiť. Dnes mnohé/mnohí z vás majú v rukách prvý diel románu Nemé puto/Návrat minulosti. Netušíte, koľko práce je za jednou takouto knihou, koľko síl, potu a odriekania stáli Zdenku. Obdivoval som ju a stále ju budem obdivovať. Život ju naučil byť veľkou detailistkou a perfekcionalistkou. Nič neodfláknuť, radšej pridať. Vidí chyby aj tam, kde sa nám obyčajným smrteľníkom zdá byť všetko v pohode.
Pri jej zdravotnom stave dať za sedem rokov štrnásť kníh, to je zázrak. Keby ste ju videli v pondelok, ako čakala na svoje ďalšie knižné dieťa! Bola rozčarovaná, keď ju držala v ruke. Nevidel som v jej očiach tak známe záblesky šťastia a radosti ako v minulých rokoch. Trvalo niekoľko desiatok minút, kým sme ju s Renátkou Pekovou presvedčili k jej povestnému úsmevu.
Osud hrá s nami zvláštne hry.
Sú dni, keď nám dovolí rozosmiať sa a dni, keď cez závoj sĺz nevidíme ani lúče slnka. Zdenka Wenzlová Švábeková však má dôvod na úsmev – má vás, svojich čitateľov a čitateľky, ktorí jej dodávate silu a inšpiráciu a dovolím si napísať, že mnohí aj lásku.
Takže, do čítania, priatelia.
Váš Julien Dan
