Óda na knihu
Nie je nič krajšie, ako prežiť veľké chvíle života v spoločnosti svojich blízkych a priateľov, či známych. Pre spisovateľa, či spisovateľku je vydanie knihy vyvrcholením niekoľkomesačného obdobia tvorivej práce. Verte mi, vidieť oči šťastného autora, držiaceho v ruke čerstvý, ešte teplý a voňavý výtlačok jeho najnovšieho diela, stojí za to. Nebolo tomu inak ani u Zdenky Wenzlovej Švábekovej, keď sa pred jej kanceláriou v Petržalke zjavilo nákladné auto a usmiaty šofér oznámil doručenie dlho očakávaného nákladu kníh Naposledy plačem. V ten deň snáď nebolo šťastnejšieho človeka široko ďaleko. Obrázky tých dní na sociálnej sieti hovoria za všetko.
Keď som dostal za úlohu spolupracovať na príprave uvedenia jej novonarodeného knižného dieťatka do sveta, mal som malú dušičku. Zdenka je totiž veľmi skromný človek so srdcom plným lásky a pokory, pripravená kedykoľvek pomôcť iným, ale nie sebe. Hoci by sa to tak nezdalo, nie je rada, keď sa o nej rozpráva, či nebodaj píše. Ale urobte krst knihy bez toho, aby to nebolo súčasne aj o pôvodcovi diela a to nie hocijakého. Príbeh Jany zhmotnený v románe Naposledy plačem je podľa mňa to najlepšie, čo táto dáma doteraz napísala. Ak sa o spisovateľovi hovorí, že je ako víno, každým ďalším svojím literárnym počinom dozrieva, tak pre Zdenku Wenzlovú Švábekovú to platí určite. Mal som tú česť zoznámiť sa s rukopisom jej zatiaľ posledného diela ešte pred jeho vydaním. Priznám sa bez mučenia, nie som veľký priaznivec ženského románu a bojoval som s dilemou, ako naložiť s ponukou autorky prečítať si ho. Najskôr som ním len tak prebehol, šup, šup a bolo to. Žiadne veľké zamýšľanie sa. Vzápätí mi napadlo, čo poviem Zdenke, keď sa ma opýta na môj názor na knihu. Áno, mohol som si niečo vymyslieť a klamať, moja fantázia je dosť dobrá, ale to by sa voči šľachetnej dáme, akou ona bezosporu je, nepatrí. Začal som odznova, tak ako sa má. Stránku po stránke, až som sa pristihol, že je hlboká noc a ja vôbec, ale vôbec nevnímam čas. Tá kniha ma dostala. Nie je to typicky ženský román, má čo povedať aj nám mužom.
Po týchto mojich riadkoch určite pochopíte, že krst knihy Naposledy plačem nemohol byť hocijaký, ten príbeh si zaslúžil dôstojné uvedenie do života. V spoločnosti rodiny, priateľov, známych. Vďaka nim sa v takom duchu štvrtkový večer 7.11.2019 niesol. Úžasní ľudia, skvelá atmosféra umocnená ako inak vynikajúcim hudobným hosťom, ktorým bola legenda slovenskej country Allan Mikušek a ďalšou hudobnou lahôdkou, použitou v priereze Zdenkinou doterajšou tvorbou bežiacou na dvoch televíznych obrazovkách, soudtrackom z výborného českého seriálu Zdivočelá země, autora Zdeňka Bartáka. Slzy do očí, ale aj úsmev na pery, privolávalo emotívne predstavenie románu Naposledy plačem Jankou Kuricovou, poetkou a spisovateľkou, ktorá neváhala merať nekonečné kilometre až z Podpoľania, aby podporila svoju priateľku. Janka, prepáč, že som si dovolil tak „zákerne“ využiť tvoju prítomnosť, ale vykecala si sa z nej so cťou. Ďakujem. Veľké ďakujem patrí aj hercom z Divadla na hanbálku z Malaciek, Márii Knotekovej za jej čítanie ukážok z knihy Naposledy plačem a jej manželovi Pavlovi Knotekovi, z ktorým si zahrala krátku etudu na motív z predstavovaného románu. Ruže sprevádzajú tento príbeh v jeho knižnej podobe a tak som nemohol inak, ako súhlasiť s krstením knihy lupienkami červených ruží. Emóciami nabitý samotný akt krstu, v ktorom nechýbali slzy, musel dostať každého z prítomných. Tri sudičky, dámy s veľkým D, Helenka Šalingová, Martuška Havlová a Majka Urlandová, zaželali knihe určite lepší osud, ako tie rozprávkové Šípovej Ruženke a my veríme, že sa kniha bude páčiť a ľudia ju budú s nadšením čítať. Nedá mi nespomenúť prostredie, v ktorom sa celý večer odohrával. Spočiatku som bol veľmi skeptický, keď som sa dozvedel, že má byť v akomsi biliard karaoke bare a ešte k tomu v Stupave. Ako veľmi som sa mýlil. Dievčatá z baru ma presvedčili, že biliardové stoly sa dajú využiť aj na niečo iné ako na hranie biliardu, všetka česť za to, ako celú tú slávu pripravili. Klobúkom dole, ako hovoria moji priatelia z juhu.
Čo dodať na záver? Snáď už len, nech sa knihe skutočne darí, nech prináša radosť svojím čitateľom a Tebe, drahá Zdenka, veľa úžasných nápadov a námetov k ďalším ešte lepším príbehom. Ďakujeme, že si.
Julien Dan – spisovateľ
