Ja o knihe
Keď na mojom pracovnom stole zazvonil telefón, ani mi nenapadlo, že práve v tejto chvíli cezo mňa prejde ďalší skutočný, takmer až neuveriteľný príbeh.
Príbeh ženy, ktorá pod ťarchou nezvládnuteľných udalostí strácala chuť žiť. Na stretnutie, ktoré sme si dohodli, prišla pekná, vkusne upravená nevysoká šesťdesiatnička s inteligentným prejavom. Iba jej pohľad prezrádzal akúsi bolesť dokreslenú jemnými vráskami. Keď sme sa usadili za kaviarenským stolom, všimla som si, že sa jej chvejú ruky. Keď prehovorila, jej slová mi zneli ako posledná spoveď pred popravou. Ešte nikdy som nevidela v človeku toľko pokory a zmierenia sa so životom. Posledné slová, ktoré som od tejto ženy na našom treťom stretnutí počula, zneli: „Naposledy plačem.“
Tieto slová mi rezonovali v hlave a neustále ma nútili sa nimi zaoberať. Dlho som v sebe lúštila hádanku, čo tým chcela povedať. Začala som písať prvé riadky tohto príbehu a len tak mi napadlo, že knihu pomenujem podľa týchto dvoch silných slov.
NAPOSLEDY PLAČEM.
Čitatelia o knihe
Naposledy plačem - príbeh o žene, ktorá milovala NAVŽDY
Niektorí muži robia ženy šťastnými, po iných zasa zostávajú trosky, zaznelo v jednom televíznom seriáli. Jana mala šťastie, obaja muži, ktorí výrazne ovplyvnili jej život, ju milovali. Napriek tomu bola jej púť poznačená slzami. Veď aj samotný názov knihy NAPOSLEDY PLAČEM, je toho dôkazom.
Zaplietla som sa do teba,
prstami hral si nežné slová.
Pre život nič viac netreba,
Láska aj vinu v sebe schová.
Spisovateľka Zdenka Wenzlová Švábeková ani vo svojej tretej románovej podobe nezostala nič dlžná svojej povesti. Napísala knihu pre ženy, ktorú však pokojne môžu čítať aj muži. Prečo? Aby si uvedomili, že láska je ten najsilnejší cit, aký bol kedy ľuďom daný a že nehodno ním hazardovať. Skutočný príbeh plný lásky a nenávisti.
Keď na mojom pracovnom stole zazvonil telefón, ani mi nenapadlo, že práve v tejto chvíli cezo mňa prejde ďalší skutočný, takmer až neuveriteľný príbeh. Príbeh ženy, ktorá pod ťarchou nezvládnuteľných udalostí strácala chuť žiť.
Na stretnutie, ktoré sme si dohodli, prišla pekná, vkusne upravená nevysoká šesťdesiatnička s inteligentným prejavom. Iba jej pohľad prezrádzal akúsi bolesť dokreslenú jemnými vráskami. Keď sme sa usadili za kaviarenským stolom, všimla som si, že sa jej chvejú ruky. Keď prehovorila, jej slová mi zneli ako posledná spoveď pred popravou. Ešte nikdy som nevidela v človeku toľko pokory a zmierenia sa so životom. Posledné slová, ktoré som od tejto ženy na našom treťom stretnutí počula, zneli: „Naposledy plačem.“
Tieto slová mi rezonovali v hlave a neustále ma nútili sa nimi zaoberať. Dlho som v sebe lúštila hádanku, čo tým chcela povedať. Začala som písať prvé riadky tohto príbehu a len tak mi napadlo, že knihu pomenujem podľa týchto dvoch silných slov.
Naposledy plačem je z kníh, ktoré vyšli spod pera Zdenky Wenzlovej Švábekovej, najvydarenejšia. Príbeh, ktorý má všetko, čo dobrá kniha má mať. Autorka neplytvá zbytočnými úvahami, či opismi, neutápa sa v rozjímaní nad stavmi postáv príbehu. Napriek tomu majú jej postavy hĺbku, sú krásne vykreslené, nie sú umelé, práve naopak, hrajú farbami ako lístie na jeseň, padajúce zo stromov. Príbeh je jednoliaty, nemá hluché miesta, dej stupňuje svoje napätie, autorka v knihe naplno rozvinula svoj rozprávačský talent. Na druhej strane je poznať, že jej tvorba má dve polohy, dramatickú a zároveň romanticko poetickú. Obe sa veľmi dobre dopĺňajú, autorka sa citlivo opiera o tú, ktorú práve potrebuje. Jazyk, ktorým je kniha napísaná, je síce jednoduchý, nevtieravý, no zároveň rozmanitý a zrozumiteľný. Možno je trochu chybou krásy rozsah príbehu, pre niekoho sa môže zdať dlhý, mne však neprekážal. Keď je niečo dobré, treba tomu nechať patričný priestor.
Kniha sa výborne číta, hoci jej úvod sa môže zdať byť trochu rozpačitý. Športovou terminológiou opatrný rozbeh, aby sa po zahrievacom kole rozprúdila krv v žilách a potom je to už šprint celou dráhou až do cieľa. Človek hltá stránku za stránkou, zabudne na plynúci čas a ani si neuvedomí, že je už hlboká noc. Aj toto je nová kniha Zdenky Wenzlovej Švábekovej Naposledy plačem.
Zdenka Wenzlová Švábeková je tak trochu nedocenená slovenská spisovateľka. Svojou skromnosťou a pokorou akoby odmietala byť známou a pritom jej knihy sú naozaj výborné, prudko jedlé. Oplatí sa ich čítať.
Vôňa jeho tela s príchuťou tabaku na mojich perách bolo ale to jediné, čo tu zostalo „navždy“. Keď som sa ráno prebudila, bol už preč. Na nočnom stolíku som mala položenú kyticu červených ruží. Letmo som pozrela na svadobné šaty, ktoré čakali na svoj deň zavesené na dverách skrine, obalené v igelite. Vstala som z postele a obliekla si župan. Bolo deväť hodín, najvyšší čas vstať. Emil už teraz pravdepodobne podpláca lekárov, pomyslela som si a zobrala ruže zo stolíka, aby som ich vložila do vody.
Eva Majerová, 9.11.2019
Chcete si objednať novinku Zdenky Wenzlovej Švábekovej NAPOSLEDY PLAČEM? Kliknite na obrázok OBCHOD a budete presmerovaní na stránku eshopu. Ďakujeme.
Óda na krásny večer
Nie je nič krajšie, ako prežiť veľké chvíle života v spoločnosti svojej rodiny a priateľov, či známych. Pre spisovateľa, či spisovateľku je vydanie knihy vyvrcholením niekoľkomesačného obdobia tvorivej práce. Verte mi, vidieť oči šťastného autora, držiaceho v ruke čerstvý, ešte teplý a voňavý výtlačok jeho najnovšieho diela, stojí za to. Nebolo tomu inak ani u Zdenky Wenzlovej Švábekovej, keď sa pred jej kanceláriou v Petržalke zjavilo nákladné auto a usmiaty šofér oznámil doručenie dlho očakávaného nákladu kníh Naposledy plačem. V ten deň snáď nebolo šťastnejšieho človeka široko ďaleko. Obrázky tých dní na sociálnej sieti a na youtube hovoria za všetko.
Keď som dostal za úlohu pripraviť uvedenie jej novonarodeného knižného dieťatka do sveta, mal som malú dušičku. Zdenka je totiž veľmi skromný človek so srdcom plným lásky a pokory, pripravená kedykoľvek pomôcť iným, ale nie sebe. Hoci by sa to tak nezdalo, nie je rada, keď sa o nej rozpráva, či nebodaj píše. Ale urobte krst knihy bez toho, aby to nebolo súčasne aj o pôvodcovi diela a to nie hocijakého. Príbeh Jany zhmotnený v románe Naposledy plačem je podľa mňa to najlepšie, čo táto dáma doteraz napísala. Ak sa o spisovateľovi hovorí, že je ako víno, každým ďalším svojím literárnym počinom dozrieva, tak pre Zdenku Wenzlovú Švábekovú to platí určite. Mal som tú česť zoznámiť sa s rukopisom jej zatiaľ posledného diela ešte pred jeho vydaním. Priznám sa bez mučenia, nie som veľký priaznivec ženského románu a bojoval som s dilemou, ako naložiť s ponukou autorky prečítať si ho. Najskôr som ním len tak prebehol, šup, šup a bolo to. Žiadne veľké zamýšľanie sa. Vzápätí mi napadlo, čo poviem Zdenke, keď sa ma opýta na môj názor na knihu. Áno, mohol som si niečo vymyslieť a klamať, moja fantázia je dosť dobrá, ale to by sa voči šľachetnej dáme, akou ona určite je, nepatrí. Začal som odznova, tak ako sa má. Stránku po stránke, až som sa pristihol, že je hlboká noc a ja vôbec, ale vôbec nevnímam čas. Tá kniha ma dostala. Nie je to typicky ženský román, má čo povedať aj nám mužom.
Po týchto mojich riadkoch určite pochopíte, že krst knihy Naposledy plačem nemohol byť hocijaký, ten príbeh si zaslúžil dôstojné uvedenie do života. V spoločnosti rodiny, priateľov, známych. Vďaka nim sa v takom duchu štvrtkový večer 7.11.2019 niesol. Úžasní ľudia, skvelá atmosféra umocnená ako inak vynikajúcim hudobným hosťom, ktorým bola legenda slovenskej country Allan Mikušek a ďalšou hudobnou lahôdkou, použitou v priereze Zdenkinou doterajšou tvorbou bežiacom na dvoch televíznych obrazovkách, soudtrackom z výborného českého seriálu Zdivočelá země, autora Zdeňka Bartáka. Slzy do očí, ale aj úsmev na pery, privolávalo emotívne predstavenie románu Naposledy plačem Jankou Kuricovou, poetkou a spisovateľkou, ktorá neváhala merať nekonečné kilometre až z Podpoľania, aby podporila svoju priateľku. Janka, prepáč, že som si dovolil tak „zákerne“ využiť tvoju prítomnosť, ale vykecala si sa z nej so cťou. Ďakujem. Veľké ďakujem patrí aj hercom z Divadla na hanbálku z Malaciek, Márii Knotekovej za jej čítanie ukážok z knihy Naposledy plačem a jej manželovi Pavlovi Knotekovi, z ktorým si zahrala krátku etudu na motív z predstavovaného románu. Ruže sprevádzajú tento príbeh v jeho knižnej podobe a tak som nemohol inak, ako súhlasiť s krstením knihy lupienkami červených ruží. Emóciami nabitý samotný akt krstu, v ktorom nechýbali slzy, musel dostať každého z prítomných. Tri sudičky, dámy s veľkým D, Helenka Šalingová, Martuška Havlová a Majka Urlandová, zaželali knihe určite lepší osud, ako tie rozprávkové Šípovej Ruženke a my veríme, že sa kniha bude páčiť a ľudia ju budú s nadšením čítať. Nedá mi nespomenúť prostredie, v ktorom sa celý večer odohrával. Spočiatku som bol veľmi skeptický, keď som sa dozvedel, že má byť v akomsi biliard karaoke bare a ešte k tomu v Stupave. Ako veľmi som sa mýlil. Pani majiteľka baru ma presvedčila, že biliardové stoly sa dajú využiť aj na niečo iné ako na hranie biliardu, napr. na realizáciu slávnostného banketu. Všetka česť za to, ako celú tú slávu pripravili. Klobúkom dole, ako hovoria moji priatelia z juhu.
O tom, aký to bol večer, by som mohol písať hádam celé hodiny. O objatiach, úsmevoch, priateľských podaniach rúk, ale aj slzách šťastia, či dojatia. O Renátke Pekovej, ktorá je dlhé roky Zdenkinou súputníčkou v podnikaní a ktorá na takom významnom podujatí nemohla chýbať. O dcérach Zdenky, ktoré maminu podporujú v jej krásnom poslaní a fandia jej.
Čo dodať na záver? Snáď už len, nech sa skutočne knihe darí, nech prináša radosť svojím čitateľom a Tebe, drahá Zdenka, veľa úžasných nápadov a námetov k ďalším ešte lepším príbehom. Ďakujeme, že si.
Julien, 9.11.2019
Chcete si objednať novinku Zdenky Wenzlovej Švábekovej NAPOSLEDY PLAČEM? Kliknite na obrázok OBCHOD a budete premerovaní na stránku eshopu. Ďakujeme.