Roztavené putá
Prečítala som časť cesty ľudí vloženej do poézie. Prečo časť cesty – lebo práve tá časť bola limitovaná úsekom životných skúsenosti; sklamania, strádania, clivoty, nostalgie, vnútorného hnevu, vzdoru, hľadania svetla – ktoré by priviedlo k stratenej nádeji nasmerovanej posunúť človeka z rázcestia späť na vlastnú cestu a ísť ďalej. To znamená hľadať samých seba v spleti rôznych negatívnych skúsenosti začarovaného kruhu. Už sám názov zbierky básní Roztavené putá našepkáva, rokmi spútané, zväzované, sa postupne vyslobodzovalo z jarma pocitov, ktoré svojou silou spútavali, väznili, zraňovali… Čo tie putá roztavilo? Pri pozornom vnímaní obsahu poézie sa vidí jasný cieľ, prebudená energia, ktorá vedie tam, kam človek ide, tam, kam ísť má a tam, kde bude, aby naplnila zmysel žitia.
Prečítala som autorkine všetky tri knihy, ktoré mi boli sprievodcom do nevideného sveta iných ľudí, pre mnohých práve to vnukne impulz dostať sa možno z beznádeje. Tiež som prechádzala v živote istými etapami a každá aj napriek tomu, že neboli veselé, dali mi veľa. Život naozaj nie je prechádzka ružovou záhradou, má svoje svetlejšie aj temnejšie stránky, prekážky, starosti, ale aj radosti s nezabudnuteľnými okamihmi života. A práve tie okamihy tvarujú samotného človeka.
Natália V., 29.5.2019